R ozmýšľali ste niekedy nad tým, že sa jedného krásneho rána prebudíte ako kráľ, či kráľovná? Ako dieťa o tom sníval snáď každý z nás a tajne vo svojom vnútri dúfal, že raz sa tento sen obráti na skutočnosť a sluha bude každé ráno čakať pri vašej posteli s teplými raňajkami. V dospelosti sa nám sny z detstva vytrácajú, ale túžba po moci, po tom byť niekde vyššie než ostatní, v nás ostáva i naďalej a napriek tomu, že navonok nejavíme žiadne známky obsesie, tam v hĺbke svojej duše sa skrýva panovník. Veď, priznajme si, kto by odmietol ponuku aktívne sa zúčastňovať na riadení štátu a ďalšie veľmi lákavé výhody plynúce z kraľovania? Čo v prípade, že musíte kraľovať, avšak celá tá mašinéria sa vám hnusí? Keď celý život počúvate klebety o tom a tom rode, keď sa musíte hrať na niečo, čím nie ste, pričom vo vnútri sa skrýva vaše skutočné ja, celý život dusené pompéznosťou a aristokratickosťou panovníckeho života? Keď kvôli trónu, na ktorý vás posadili ešte ako nedospelého teenagera, stratíte samého seba a nakoniec i „raison d’etre“? Boli by ste napriek výhodám piedestálu ochotní podstúpiť riziko, že sa z vás stane chladné monštrum bez akýchkoľvek pocitov? Nie? Čo v tom prípade, ak nemáte na výber?
Kráľovná Alžbeta II. bola tou nešťastnicou, ktorá nemala na výber a po smrti otca musela chtiac-nechtiac prebrať vladárske žezlo nad Spojeným kráľovstvom. Počas svojho života prežila mnoho výslní i pádov. Žiadne z nešťastí, ktoré postihli kráľovskú rodinu, ale nemalo na verejnosť taký dopad ako predčasná tragická smrť princeznej Diany. A práve táto téma sa stala ústredným motívom komornej drámy režiséra Stephena Frearsa, ktorý nám - na niečo cez hodinu a pol dlhom priestore - ponúka nevídaný pohľad na kráľovnú. Sústreďuje sa pritom na vnímanie tragédie ňou samotnou, čím svoj film posúva mierne do originálnej roviny, no na druhej strane, ničím sa nevynímajúcej súčasnej produkcii. Na viac-menej historickom pozadí smrti Diany opisuje príbeh situáciu na kráľovskom dvore tesne po nešťastnej udalosti, názory i postoje kráľovskej rodiny, čím formuje jednotlivé postavy ako osobnosti. Avšak v ničom podstatnom fabula ako celok nevyniká a prísne držanie sa reálií skôr pôsobí dojmom jedného veľkého „déja vu“ a i preto sa jeho pointa miestami takmer vytráca a môže diváka priviesť k stavom nudy. Po kompozičnej stránke ide však o veľmi zaujímavé dielo, ktorého precízne zvládnutá výstavba pripomína koláž dokumentárnych a kinematografických prvkov. V nej sa striedajú pasáže (zámerne zobrazované v horšej kvalite) týkajúce sa reakcie spoločnosti na Dianinu smrť i na postoj kráľovskej rodiny k celej udalosti, so samotnými pasážami venujúcimi sa kráľovnej. Výrazové postupy v celom filme zanechávajú dojem rutinérskej práce, ktorá sa síce poctivo odviedla, ale ťažko v nej hľadať čosi originálne, novotárske. Preto sa počas trvania filmu nedočkáme žiadneho obrazu, ktorý by vyrážal dych svojou hĺbkou, či dokonca i alegorickou spojitosťou s kráľovnou. Celý film má totiž v tomto smere fungovať len ako médium, pozadie, ktoré pripravuje živnú pôdu pre postavu Alžbety II., keď sú všetky prvky podriadené len jej a tak trochu neplánovane sa film mení v akúsi obdobu One Woman Show, ktorá stojí a padá na hlavnej hrdinke a teda i výkone herečky v hlavnej úlohe.
Práve excelentne podaný herecký výkon Helen Mirren ako Alžbety II. je tým, kvôli čomu sa oplatí si tento snímok pozrieť a dodáva mu punc organickosti, v nemalej miere i ľudskosti. A skutočne, Helen Mirren, ako navonok chladná, zdvorilo sarkastická, panovníčka pod tlakom udalostí odhaľuje svoje skutočné, dávno potlačené ja, aby týmto prejavila ľudskosť svojej postavy. Tá spočíva v odhalení seba ako človeka, ktorý má ako každý iný svoje starosti i radosti, svoje prehry i výhry a nastoľuje nám tak reálnejší obraz panovníka, aký sme mali možnosť kedy zhliadnuť. Helen Mirren sa v snímku dokázala totálne sžiť s postavou - z jej prejavu tak srší kráľovská aristokracia a je radosť sledovať jej počínanie si na plátne. O to ale viac zatieňuje svojím výkonom ostatné postavy a z Michaela Sheena, ktorý si zahral Tonyho Blaira, si doslova urobí slovného fackovacieho panáka. Za zmienku tak stojí len dôstojne zvládnutý herecký výkon Rogera Allama (zahral si záporáka v komixovom V for Vendetta), ktorý stvárnil Alžbetinho komorného Robina Janvrina.
Autori sa pri natáčaní The Queen zamerali na jeden prvok filmového umenia a na celkovom dojme z filmu to je badať. Napriek rutinérskej formálnej dokonalosti filmu by ale zo snímku nič nevyžarovalo, nebyť geniálneho stvárnenia Alžbety v podaní Helen Mirren (zaslúžene získala Oskara za najlepší ženský herecký výkon). Práve ona je tým elementom, ktorý dielo pretvára do ľudskejšej podoby a napĺňa ho odľahčeným inteligentným humorom. Avšak jeden človek nedokáže zachrániť celý film, nech je uveriteľný ako chce.
