S pŕška nostalgie
Keď prišiel Darren Aronofsky v roku 2000 s filmom Requiem za sen, nikto nepochyboval, že opäť raz pôjde o netypickú drámu s výrazne individuálnymi režisérskymi postupmi. Mnohí mu vyčítali kazateľský prístup ohľadom problému závislosti či citové vydieranie diváka podliehajúce samoúčelnosti. Napriek tomu to bol v tvorbe tohto amerického režiséra definitívny prelom a vyniesol ho medzi elitu nezávislých filmmakerov. Nebol to však sám Darren, ktorý sa touto snímkou preslávil. Ten dobre vedel, že film vnímame i podprahovo a bez výborne načasovaného prelínania obrazu a hudby by jeho dielo nemalo ten efekt, čím by sa úplne vytratil jeho význam. Preto i po predchádzajúcej spolupráci na diele s názvom Pí dáva aj v Requiem za sen príležitosť mladému a nesporne nadanému skladateľovi Clintovi Mansellovi. Práve on vracia požičané v podobe neopakovateľných melódií, ktoré nielen k filmu sedia, ale naviac ho pretvárajú v organickú entitu vyžarujúcu život a v konečnom dôsledku mu i priniesli slávu.
"Nesúď deň pred večerom."
Darren týmto nečakane objavil obrovský talent, s ktorým vytvoril zohranú dvojicu plodiacu originálne a nevídané obrazové kompozície, ktorými sa jeho diela stávajú umeleckými obrazmi reality a každou ďalšou snímkou sa viac a viac blížia obrazovej poetike. Tento trend mal potvrdiť, alebo vyvrátiť najnovší Aronofského film s názvom Fontána a už z traileru bolo zrejmé, že o výrazný odklon od koncepcie, ktorú nastolil v už spomínanom Requiem za sen, nepôjde. Avšak staré príslovie hovorí: „Nesúď deň pred večerom.“ a zvlášť v prípade kinematografie to platí dvakrát. Komerčný neúspech Fontány v USA tak len posilnil očakávania zainteresovanej verejnosti a napriek peripetiám ohľadom distribúcie v Európe sa nakoniec dostáva zadosť i divákom na starom kontinente. Na viac než hodinu a pol veľkom priestore nám autori prezentujú svoj pohľad na pálčivú otázku nesmrteľnosti voči ľudskému bytiu, ktorá má byť len prostriedkom na dosiahnutie šťastia v láske. Podobne ako v predchádzajúcich Aronofského dielach, tak i v jeho poslednom to ale nebude také priamočiare, akoby sa mohlo na prvý pohľad zdať.
Príbeh nekonečnej lásky?
Príbeh opisuje osudy troch mužov, ktorí sa v rozdielnych časových rovinách snažia nájsť cestu k nesmrteľnosti, aby zachránili milovanú ženu. Španielsky dobyvateľ Tomáš v 16. storočí pátra po legendárnom artefakte – fontáne mladosti, vedec Tommy v súčasnosti zúfalo hľadá liek pre svoju ženu Izzy umierajúcu na rakovinu a vesmírny cestovateľ vo svojej lodi hľadá pravdu o láske, zrodení i smrti. Dejové línie hlavných postáv však autori navzájom od seba neizolujú a tie preto neplynú paralelne, ale naopak sú spolu prepletené a prekrývajú sa, čím si snímka doslova vyžaduje absolútne sústredenie diváka, ktorý je vzápätí odmenený geniálnou, hĺbavou a širokou myšlienkou zarážajúcou svojou nadčasovosťou. Darren sa prostredníctvom vlastnoručne napísaného scenára zamýšľa nad samotnou podstatou života, smrti a lásky. Snaží sa poukázať na to, že ľudská túžba po nesmrteľnosti je slepá, keďže je proti ľudskej prirodzenosti spočívajúcej v „starosti“ o vlastnú existenciu. Počas nej sme neustále stavaní pred možnosť voľby, ktorá aby napĺňala ľudské bytie, musí byť nielen prostriedkom, ale predovšetkým účelom. Avšak u každého z troch mužov hľadajúcich nesmrteľnosť je ona sama len prostriedkom, aby mohli okúšať naveky lásku ženy. Práve v tom vidí Aronofsky tragiku hlavných postáv, ktorým doslova uteká život ich milovaných pomedzi prsty. Režisér napriek tomu nezakladá snímku na prísnej pointe a necháva diváka, aby si vo filme našiel to svoje. Nezáleží na tom, či si divák zvolí tému života a význam jeho cyklov, tému smrti ako cesty k naplneniu seba samého či tému lásky ako najčistejšieho a najhlbšieho citu.
Kontrola premenlivosti
Celý myšlienkový základ nevídane obaľuje perfekcionisticky zvládnutá réžia a z každého obrazu cítiť, že to Darren presne takto chcel, že ho nikto pri tvorbe neobmedzoval a nakoniec aj to, že každý moment zo spomínanej hodinky a pol pôsobí na diváka v dvoch sférach. Na jednej strane pomocou šikovne vstavanej obrazovej symboliky, odkazov na majskú kultúru a originálnych výrazových prostriedkov doslova obšťastňuje zmysly a na strane druhej prostredníctvom dokonalého skĺbenia strihu a hudby s precíznosťou hodnou neurochirurga zasahuje podprahové vnímanie diváka a to spôsobom, ktorým si ho doslova omotáva okolo prsta, aby ho nepustil zo svojich pazúrov až do samého zakončenia. Film preto oplýva fantastickou, dych berúcou atmosférou, ktorá lezie pod kožu a doznieva ešte dlho potom, ako odbijú titulky oznamujúce koniec.
Melódia životnosti
Pokiaľ je Aronofského majstrovská réžia tým povestným Yin, tak Yang nemôže reprezentovať nič iné, než hudba. Aj tentokrát sa o ňu postaral Clint Mansell a opäť potvrdil, že je neuveriteľne nadaným skladateľom, ktorý sa však nedrží zubami-nechtami osvedčenej kompozície diela a nebojí sa s klasickými nástrojmi experimentovať. Výsledok nie je ničím iným, než dokonalou symbiózou jeho hudby s myšlienkovým duchovným jadrom filmu. Sama osebe je potom neuveriteľne organickou zmesou desiatich skladieb, ktoré spolu vytvárajú samostatný príbeh. Príbeh, ktorý rovnako ako jeho filmový dvojník plynie cez zápletku k pompéznemu a neopakovateľnému vyvrcholeniu. Výborné technické spracovanie filmu dopĺňajú skvelé špeciálne efekty, ktoré nielenže nekazia dojem zo snímky, ale oživujú odvážne a nekonvenčné vízie Aronofského a i vďaka nim je film tým, čím ho skutočne pán režisér chcel mať.
Dve hrdličky spomedzi kŕdľa
Trilineárne pojatie deja avšak prinieslo so sebou jeden veľký problém. Aby dával dej sám osebe zmysel a nestrácal sa vo vlastnej komplexnosti, museli by byť hlavné postavy Tommyho, Tomáša a vesmírneho cestovateľa obsadené a zvládnuté jediným hercom. Aronofského súženie spočívalo teda vo výbere toho ideálneho herca, ktorý by jednak utiahol troch úplne odlišných hrdinov, pričom by zachoval ich individualitu, ktorá ich od seba natoľko diferencuje. Aj vďaka väčšiemu rozpočtu nakoniec siahol po Austrálčanovi Hughovi Jackmanovi (X-men, Swordfish, Scoop, Van Helsing), ktorý síce nefunguje po celý film na sto percent, avšak podáva jeden zo svojich najlepších výkonov, ak nie ten najlepší. Zdarne mu sekunduje Rachel Weisz, chladnokrvne zvládajúca nástrahy oboch svojich postáv, či už ide o španielsku kráľovnú alebo Tommyho manželku Izzy. Práve na vzťahu Izzy a Tommyho, ktorý pôsobí absolútne verným dojmom, najlepšie vidno skvelú prácu oboch hercov. Vedľajšie postavy už toľko priestoru nedostávajú, no i tu by sa hľadali chybičky len veľmi ťažko a celkovo sú herecké výkony učebnicovým príkladom kvality uprednostnenej pred kvantitou.
Prízrak zvaný masterpiece?
Na Fontánu sme čakali dlhých 6 rokov, ale po jej pozretí musím priznať, že to nebolo čakanie márne, keďže nám Darren pripravil grandiózne, takmer dokonalé dielo, ktoré má tendenciu diváka prinútiť zase raz premýšľať a zároveň privádza audiovizuálnu stránku filmu k dokonalosti lahodiacej nielen oku, ale i srdcu. Nejde však len o barbarské znásilňovanie obrazu, pretože každý obraz Aronofského „novinky“ nesie určitý odkaz. Aký, to už necháva pán režisér na divákovi a v tom tkvie jeho genialita. Keď sa ma niekto v budúcnosti opýta, ako si predstavujem artový titul postmoderného obdobia, tak odpoveď bude „Fontána.“
